Aconcagua sólo – poľský traverz

Sú 2 hodiny po polnoci siedmeho februára. Neúnavné poryvy vetra lomcujú stanom v C1 a nepomáhajú ani štuple v ušiach. Po obhliadke C2 v čerstvom snehu a kvôli nastupujúcemu veternému počasiu som sa včera definitívne rozhodol a zmenil plán: z Poľskej priamej cesty (polish direct) prechádzam na Poľský traverz. Krátko pred svitaním vietor konečne zoslabuje. Obúvam duplexy, rýchle raňajky, trocha čaju a okolo pol siedmej vyrážam z C1. Cieľ je jasný: Aconcagua.

Štyri dni po príchode do BC – Plaza Argentina. Cítim sa v skvelej forme. Idem pomerne na ľahko: 3l vody a niekoľko energetických tyčiniek.Viem, že musím byť rýchly a najneskôr o piatej poobede stáť na vrchole. Do posledného kempu na normálke – Plaza Cólera (kedysi White rocks)- je to asi 5,5km a prevýšenie 1000m. Od výšky asi 5700m sa borím v snehu a presne o desiatej som v C3. Na prekvapenie tu nevidím pobehovať nikoho. Aj stanov tu stojí len zopár. Nič to. V hlavnej sezóne to tu asi žije viac.

Skôr intuitívnym chodníčkom sa vydávam krátkymi traverzmi vyššie a vyššie.Vyzerá to ako keby tadiaľto dnes nikto nešiel. Lenže vietor v okamihu zametá každú stopu. Po pol hodine stretávam prvú živú bytosť. Asi 50-nička, tipujem z Nemecka, mi potláčajúc plač rozpráva, ako ju otočila horská polícia, že dnes to už nedá. Po niekoľkých minútach ich stretávam tiež. Dávame sa do reči, zaželajú mi veľa šťastia a ja ďalej uháňam smerom hore. Teda uháňam je naozaj silné slovo. 30 krokov a pol minúta vydýchavanie. Zúrivý vietor ma nechce pustiť do sedla, v ktorom sú pozostatky chaty Independencia. Je stále jasno a čím vyššie, tým viac veterno.

Keď sa konečne dostanem na hrebeň nad sedlom, vidím, že ma čaká dlhý exponovaný traverz až pod Caňaletu, ktorá je oriešok celého výstupu. Ide o asi 300m snehovo-ľadový svah so skolnom 35°- 40° až do výšky 6830m. Stretávam čoraz viac ľudí, ktorí to museli vzdať. Traverz je vyčerpávajúci. Vietor v nárazoch odhadujem na 50km/h. V úzkom chodníku je sneh na jednu nohu vyfúkaný a na druhú zase nafúkaný. Interval krokov a oddychu sa skracuje na 25, miestami len 20. Tesne pod Caňaletou si obúvam mačky. Tesne predo mnou sa do Caňalety púšťajú dve osoby bez batohov. Snažím sa ich držať, ale po pár metroch sa vraciam k 10 krokom a vydýchavaniu.

Z vrcholu Caňalety vidím zostupovať skupinky. Miestami sa mi nechce veriť vlastným očiam, keď sa niektorí borci spúšťajú dole po zadku. Vodcovia im túto zábavku rýchlo zatrhnú, ale aj tak stihne zhruba 40 ľudí celý svah kompletne rozryť tak, že mi nedržia poriadne ani mačky. Po Caňalete ostáva ešte 130 výškových metrov, traverzom popod hrebeň. 5-6 krokov a výdych. Nedokážem pochopiť prečo neviem spraviť viac ako pár krokov bez toho, aby mi nevyskočilo srdce z hrude. Iste, aklimatizácia je základ, najmä nad 6000m.

Už pred začiatkom výstupu stretávam mladého nadupaného poľského ultra bežca, ktorý zjavne výstup úplne podceňuje. Neskôr ho z C3 pozorujú vybrať sa úplne nezmyselným smerom a horská polícia ho sťahuje z obehu v poslednej chvíli. Úplne dezorientovaný im tvrdí, že už je skoro na vrchole. Partia Rusov je iný prípad. Starosti s aklimatizáciou si nerobia. Priplácajú si extra mulov a nosičov, kvôli výbornému argentínskemu vínu a každý večer im zo zásob statočne ubúda. Na vrchol vystúpia všetci.

Je presne 16.30 a zisťujem, že dvaja borci idúci na ľahko sú z horskej polície (stráže). Vraj, rýchlo vybehni hore, lebo zatvárame kopec. O 6 minút neskôr sa dívam z najvyššieho bodu Západnej hemisféry. Emócie? Žiadne. Potvrdzuje sa známe, že nie je dôležitý cieľ, ale cesta. Tých 5 minút na vrchole si sotva budem pamätať, ale na 10 hodinový výstup tak skoro určite nezabudnem. Chcem byť už naspäť v stane a niečo zjesť. Spolu so strážcami zostupujeme dole Caňaletou, v C3 sa lúčime a po 14 hodinách od opustenia C1 sa v prítmí vkrádam do stanu. Som značne unavený a hladný a dúfam,že nezobudím celý tábor mojimi kuchárskymi snahami.

Ivan Karkošiak