Patagóniou na bicykli I.

Patagónia...vzdialená, drsná, neznáma, tajomná. Tierra del Fuego – Ohňová zem, Fin del Mundo – Koniec sveta. Už len tieto magické názvy od svojho objavenia neodolateľne lákajú dobrodruhov z celého sveta. Ako tam je, čo tam je, ako sa tam asi žije? Nič som o tomto kúsku zeme nevedel, ani som nič vopred neštudoval. Išiel som si jednoducho splniť detský sen – cestovať niekam ďaleko, dlho, drsne romantickou neznámou krajinou, málo osídlenou, cestovať sám a pohybovať sa vlastnými silami - na bicykli. Dodnes si pamätám údiv a obdiv, ktorý vo mne zanechala skupinka cyklistov z bývalého Východného Nemecka, keď som ich fotil pri tabuľke Popradu. To nie je možné, takú diaľku? Áno, až sem, z Berlína. Odvtedy sa vzdialenosti zmenšili, najďalej ostal už len koniec sveta.

Ráno ma prekvapí budík z mobilu. Vôbec ho nepoužívam..aha, musím stihnúť rannú loď cez jazero, ináč budem čakať na druhú do poobedia. Brieždi sa, mokrá tráva, nad lesom sa pomaly trhá hmla a predierajúce sa slnečné lúče veštia jasný deň. Konečne slnko po tých dažďoch! V lesnom kempe spíme dvaja – ja a zamestnanec, ktorý vybral poplatok pre istotu už večer. Dve hodiny trvá tradičný ranný rituál, pretiahnutie stuhnutých svalov a kostí, varenie vody na čaj a vločky, umytie zubov, balenie stanu, spacáku a všetkých vecí do brašien. Tretí týždeň putovania, aké je to zrazu samozrejmé, niesť si len tých pár vecí so sebou ako slimák domček, s vedomím, že viac ani netreba. Čím menej máš tým sa ľahšie cestuje. S ľahkým batohom aj ľahkým srdcom.

Zbalený bicykel už čaká na móle pri policajnej stanici, sme neďaleko argentínsko-čílskej hranice. V noci ma budili hrozné zvuky akéhosi tvora v lese, skoro ako z jurského parku. Čo to mohlo byť, lama guanako – ale tie žijú skôr na pampe než v lese, alebo humeul (juhoamerický druh jeleňa)? Iné veľké zvieratá v Patagónii nežijú, a puma také zvuky iste nevydáva. Policajti sa na mne dobre bavia, veď to bol ich býk, ktorý sa tu voľne pasie. Jasné, zabudol som, všade kde sú Argentínci žijú nablízku aj kravy, je len otázkou času, kedy sa aj tento býk ocitne na železnom kríži nad ohňom a zmení na povestné argentínske asado.

12 kilometrová plavba cez Lago Desierto trvá len 45 minút, obloha bez mráčika, v diaľke sa dvíha vzďaľujúci sa masív Monte Fitz Roy 3375 m n.m., legendárna andská hora, impozantná zo všetkých strán. Na druhom brehu domček - colnica, suším stan na slnku, zatiaľ mi usmiati colníci dávajú pečiatku do pasu. S Čile aj Argentínou máme ako Eurounionci bezvízový styk, 90 dňový pobyt sa ráta od každého vstupu.

Tu začína údajne ťažký úsek cez horu po úzkom chodníku, treba aj tlačiť a cez sedlo sa dostať na čílsku stranu k druhému oveľa väčšiemu jazeru Lago O´Higgins na ďalší trajekt loďou. Chodníček sa zľahka dvíha a kľukatí, úzky výmoľ bráni pedálom a brašniam v ľahkom prechode terénom. To je fakt len pre peších, ale iná varianta pre cyklistov nie je, pokiaľ to nechcete vziať okľukou cez veternú a nudnú pampu. Za zákrutou na zemi leží horský bicykel bez batohov a jedného pedála, nikde nikto. Po chvíli dobieham malého chlapíka trápiaceho sa s ťažkými cyklobrašnami v rukách: „It´s very hard“, cez kvapky potu sa usmieva mladý útly Japonec Taka. Sa mu nečudujem, váži skoro polovicu čo ja, ale jeho batožina možno raz toľko ako moja...nuž, s ľahkým srdcom...:-) Pedál odmontoval, aby sa mu ľahšie tlačilo. Ale ten úsek nebol až taký dlhý ako ma strašil jeden anglický pár. V sedle na hranici oddychujeme, fotíme sa pri tabuliach, oddiaľ už len dole. Taka sa vybral na dvojročnú cyklopuťovku do sveta, Južná a neskôr možno Severná Amerika. Pracoval v realitke, našetril si peniaze a 6 rokov presviedčal rodičov, aby ho do neznámeho sveta takto pustili. Neskor plánuje cestu cez Áziu do Európy, možno ho stretnete aj na Slovensku.

Zo sedla celkom príjemný mierny zjazd širokou lesnou cestou 15km k lagu, len záver znepríjemňujú ostré veľké kamene. Pre horský bicykel pohoda, pre môj treking na užších gumách nie ideálne, ale dá sa. Idem opatrne, nesmiem si to príliš pustiť ani zabudnúť, že brzdím iba prednou brzdou. Pred pár dňami mi totiž praskol zadný ráfik, prebrzdená bočná stena, a čo som vôbec nečakal ani netušil – v celej južnej Amerike nepoznajú väčšie 28kové trekingové kolesá, iba menšie horské 26ky, zohnať trekový ráfik sa tu nedá. V El Chaltén mi to šikovný cyklomechanik Francisco aspoň zaplátal plechom a páskou, trochu zhrozene som na to zízal, ale zatiaľ to kupodivu drží, uvidím, či takto po ripiu – slávnej patagónskej šotoline dôjdem 300 km do Cochrane, kde by ma mal čakať balík z Európy s novým ráfikom. Keď to buchne zveziem sa autobusom, alebo stopnem nejaký terénny pickup, ktoré tu pomerne hojne jazdia. Offroady sú v Patagónii nutnosťou, nie ako u nás symbolom bohatstva či spoločenského postavenia.

Opäť pasová kontrola tentokrát od Číľanov, len pár rokov funguje tento prechod oficiálne, vyžiadal si ho zvýšený pohyb turistov a najmä cyklistov. V malom zálive jazera Lago O´Higgins kempujú ďalší bajkeri, sme celkom pestrá partia: Japonec, Slovák, Škót, Nemec, Švajčiar a Američan. Každý pre istotu prišiel o deň skôr, je marec, koniec leta aj sezóny, loďka jazdí len raz do týždňa každú sobotu. Počas sezóny v januári a februári trikrát týždenne, v apríli naopak už len raz za dva týždne. Kto to nestihne má smolu, cesty po pevnine na druhú stranu niet. Prichádza malá loďka nie dlhšia ako 15 metrov, vystupuje osem cykloturistov idúcich opačným smerom zo severu na juh. Väčšina má namierené do argentínskej Ushuaie, najjužnejšieho mesta sveta, tradičný začiatok či koniec cyklistických púti Južnou Amerikou.

Zaujímavá ukážka techniky a štýlov cyklocestovania. Izraelčan s obyčajným bicyklom ako zo supermarketu, plastový košík na prednom nosiči, akoby práve prišiel z nákupu, jednoduchý kovový rám, ošúchané lacné cyklobrašne, historická odpružená zhrdzavená vidla a komponenty najnižšej kvality. A predsa, keď je tu, prešiel Carreteru Austral! Na druhej strane top vybavení kolegovia zo Švajčiarska a Nemecka. Špeciálne robustné expedičné bicykle zn. Velotraum, aké u nás nekúpite, vodotesné vaky, 14 stupňová zapuzdrená prevodovka v zadnom náboji, malé ľahké jednomiestne stany, skrátka ako je u nich zvykom všetko najkvalitnejšie bez ohľadu na cenu. Ja som vybavením niekde uprostred, ale celá moja cyklovýstroj nie je ale drahšia než tá prevodovka Rohlhoff. Na takúto dlhšiu cestu je samozrejme veľmi dôležité mať kvalitný bicykel, overené vyskúšané súčiastky. Ak sa na bicykli niečo v málo obývanej Patagónii pokazí je problém, najbližší obchod môže byť aj 500km vzdialený a nie je isté, či tam potrebnú vec kúpite. Pri rôznych stretnutiach s bajkermi debatíme aj o technike, najviac pod trasúcim sa ťažkým nákladom trpia kolesá a nosiče, mnohí museli zvárať.

Pred cestou som trochu špekuloval nad pneumatikami, zisťujem s radosťou, že obuť schwalbe bola jednoznačne ideálna voľba. Čo som stretol expedičných cykloturistov, 95% malo schwalbe marathon, špeciálny defektom odolný trvácny plášť. Tí čo mali iné gumy mali problémy – časté defekty, predraté boky, rýchlo zjazdený dezén. Za tri mesiace cesty z Punta Arenas do Santiago de Chile, polovica asfalt polovica ripio, som nakrútil 3150 km bez jediného defektu! Kanaďanova pneumatika schwalbe marathon po 15 000km vyzerala na polovicu zjazdená. To nie je platená reklama, len skúsenosti z cesty, ktoré môžu pomôcť aj iným. Plavba cez Lago O´Higgins trvá 3 hodiny, sme opäť v Čile, okrem cyklistov s nami cestujú turisti, domáci z malých fariem a 10 ovečiek. V strede jazera prudké nárazy vetra skoro zmietli ľudí na hornej terase, všetci rýchlo zaliezajú dnu. Povestný patagónsky vietor, stále duje od západu, na otvorenej pampe je to pre cyklistov hotová muka, ale tu v horách budeme lepšie chránení. Občas prinesie dážď z oceána, ale je to vždy menšie zlo ako ten prekliaty vietor. Viento, mucho viento.

Dedinka Villa O´Higgins, 500 obyvateľov, ďalší koniec či začiatok sveta, 3 skromné obchodíky s potravinami, a odporúčaná hosteria El Mosco. Zubného technika Jorgeho to doma v Španielsku prestalo baviť, predal celú dielňu a pred 10 rokmi tu v divočine postavil drevený hotelík pre turistov. Do roku 2000 tu neviedla poriadna cesta, do dediny sa dalo dostať len na koňoch či malými lietadlami. Až slávna Carretera Austral - „južná diaľnica“ spojila tieto kúty so svetom.

Text a foto: Roland Lipták