Mt. Athabasca, provincia Alberta (Kanada je blízko - na čítanie!)

Prológ: Vedel som, že naši rodinní príslušníci holdovali horským športom, ale nemyslel som na to, že by bolo treba udržať v rodine túto tradíciu. Ale pravdepodobne som geneticky zaťažený, tak ma to samé tlačilo touto cestou. Otec sa rád túla po horách, aj niečo polezie a ujo Jano prežil pol života v horách. Je v tom nejaká automatika, že som si vybral zamestnanie v prírode, v horách, ako vedecký pracovník v oblasti fauny. Takže to túlanie 24 hodín denne v horách patrí do mojej pracovnej náplne. Som niečo ako lesník v národnom parku Jasper v Alberte. Alebo niečo ako ranger. Viac-menej pracujem pod ľadovcami, vidím hory len zdola, tak ma prirodzene zvedavosť ťahá aj tým smerom - hore. Prišiel čas, keď ma začali lákať aj výšky. Výber je veľký, treba sa len rozhodnúť. Karta padá na Mt. Athabasca, čo je prvý veľký kopec, na ktorom začne moja alpinistická kariéra. Doteraz to boli len menšie.

Píše sa 23.august 2014 a rozhodli sme sa s mojim kamarátom Silvainom vystúpiť na náš prvý veľký kopec menom Mt. Athabasca (3491m). Je šesť hodín ráno, máme za sebou už výstup pod kuloár Athabasca - Andromeda. Táto ľadová a vysoká stena nie je veľmi strmá, ale namáhavá. Všetko funguje perfektne. Silvain a ja sme jediní, čo vystupujeme touto stranou vrchu a tú samotu si poriadne vychutnávame. Sme v pohybe už od tretej hodiny ráno, cítime sa ale výborne, čerství. Je to náš prvý technický výstup v Rocky Mountains, na túto nádhernú horu.

Ja vediem a Silvain drží moje tempo na lane. Zbrane sa zarývajú do krehkého augustového ľadu a vydávajú tupý zvuk, ktorý sa rozlieha nad celým ľadovcom 400m pod nami. Moja myseľ pracuje na plné obrátky, predstavujem si, akú má asi stabilitu takýto letný ľad, keď sa zrazu lano napne. Nerozumiem tomu, veď idem celkom pomaly.

Zastavím sa a kričím na kamoša, že keby trošku rýchlejšie zaberal a menej jedol jeho obľúbené švajčiarske čokolády, tak by sme to stihli na vrchol, ešte kým príde noc. Žiadna odpoveď! Otáčam sa, kukám do hĺbky a vidím ho, ako balancuje na jednej nohe. Tak trochu ako keď volavka chytá ryby v jazere. Neverím tomu a už myslím na to, čo sa z toho vykľuje. Začne kričať, že stratil mačku na ľavej nohe. Nechcem tomu veriť. A čo teraz? Napadne ma, že aj ja robím blbosť, veď som ešte nedal istenie - je najvyšší čas zakrútiť niečo do ľadu. Tak vŕtam skrutku a Silvain kričí, že mačku už našiel, zachytila sa našťastie o remienok na druhej nohe. Zhlboka si vydýchnem, opúšťa ma predstava zlaňovania len s jednou mačkou.

Sme zachránení a môžeme pokračovať ďalej. Som ale trochu naštvaný a kričím mu, že sám by som bol istejší aj rýchlejší. Obaja vieme, že je to volovina, ale musel som sa odreagovať. Veď len pred hodinou ma Silvain chytil do lana, keď som sa preboril cez sneh do trhliny na ľadovci. O chvíľu sa už len smejeme na takých udalostiach a pomaly vychádzame na hrebeň, ktorý vedie na vrchol hory Athabasca. Ešte asi 300 výškových metrov po háklivom hrebeni. Technicky nie je moc náročný, ale vo vetre ozaj veľmi háklivý - tie hĺbky na obe strany nelákajú byť nepozorný. Keď sme si trochu na to zvykli, pokračujeme už rýchlym krokom a s istením na vrchol. Teším sa najprv na ten výhľad (neuveriteľné!) a potom aj na tú trochu whisky, ktorú som doniesol na oslavu. Moja myseľ ale prehodí výhybku hneď na realitu, lebo vidím čierne mraky, ktoré sa začínajú zbierať nad obzorom. Vietor je už silný, máme to otočiť alebo bojujeme? Stihneme to nejako? Na to treba skúsenosti, ktoré ešte nemáme. Práve sa chceme poradiť ako ďalej, keď vidíme, že hrebeň začína klesať. Takže sme dosiahli vrchol ako slepí. Ešte kúsok na vrchol nad našou hlavou a stojíme tam, zaistení čakanom v snehu a s fľašou škótskej whisky, oslavujúc náš prvý vážnejší kopec v Rockies. Výhľad nemáme žiadny, sedíme tu v strede hurikánu. Blahoželáme si k úspechu, ale nepočujeme sa, tak sú naše úsmevy hlasnejšie ako ten vietor. Myslím, že si tento pocit zapamätám na celý život, aj keď dúfam, že vystúpim na ťažšie, vyššie a nebezpečnejšie vrcholy. Ale zážitok z tohto prvého horolezeckého výstupu ostane asi vždy ten najsilnejší.

Nemusí nás nik povzbudzovať, aby sme sa otočili, za týchto podmienok treba ísť dole a domov. Počasie sa stále zhoršuje, tak nasadzujeme tempo a cesta dole ostáva bez dobrodružstva.

Už sme hlboko dole a práve zostupujeme z ľadovca, keď stretneme jednu partiu. Jeden sedí a traja stoja okolo neho. Pýtam sa, aký bol výstup? Nevystúpili! Sediaci horolezec si pri výstupe vyvrtol členok, tak to otočili, ale ten zranený už ďalej nemôže. Ponúkame pomoc, ale nechcú. Majú vysielačky a pomoc si zavolajú, že vraj kamaráta. Ponúkli sme sa, že im odnesieme aspoň batohy, ale že aj to zvládnu. Kukali sa na naše malé batohy - pritom aj my sme mali zbytočné veci, to je tá neskúsenosť. Dobre teda, tak pokračujeme sami v ceste, deň sa pomaly zas vyjasní, ale sprevádza nás hrmot padajúcich lavín. Sme radi, že sme teraz už dole z tých svahov, človek nikdy nevie, ktorým smerom tie lavíny pôjdu. O chvíľu už budeme ležať v našom stane a premýšľať, ktorým smerom pôjde ďalej naša amatérska horolezecká kariéra. Samozrejme, ž chceme naše výkony stupňovať. Máme tu nádherné kopce a keď budeme zrelí (to ešte potrvá),máme za cieľ náš parádny vrch Denali, čo už nie je žiadny výlet. Ale sny treba mať.

Michael Banko


Jano: Niekoľko generácií sa túlame po horách a myslel som si, že ostanem v našich análoch ja ako posledný mohykán, ktorý sa štveral po kopcoch. Našťastie sa vždy nájde jeden, čo preberie štafetu, takže odídem spokojný do večných lovísk.