Dračie hrdlo / víťazstvo v Dračích vrchoch

Dvadsať kilogramov v batohu obsahuje paraglide, prilbu, odľahčený stan, baterky a šesť kusov sušenej strovy. Ten batoh nesie na chrbte konštrukčne nenápadný (útly) Ďuro s blonďavou hrivou pod ktorou sa ukrýva továreň na sny. Stopuje zo stredného Slovenska na lietadlo smerujúce z Prahy do Južnej Afriky, priamo do Dračieho hrdla, Drakensbergu .

Konajú sa tam totiž preteky X-berg challenge spočívajúce v prekonaní vzdialenosti 146km divokou a skoro nedotknutou krajinou Drakensbergu, sú inšpirované Redbull X-alps. Pretekárom môže byť ultraprekladač nôh (bežec) cyklista alebo paraglidista, ktorý buď nesie TO, alebo TO nesie jeho. Súťaž trvá maximálne štyri dni, po ceste je niekoľko miest, cca každých 20-40km, kde sa dajú doplniť zásoby či materiál, ktorý si však musíte dopredu nachystať a rozdeliť. Tu nastáva problém, niesť stan a jedlo na večeru od štartu s tiaživou istotou na chrbte ktorá navyše aj spomaľuje alebo radšej zariskovať, ísť naľahko a nechať si tento luxus odviezť na 60km vzdialený ressuply point? Ale čo keď tam nestihnete dôjsť, doletieť? Zostať v buši cez noc bez baterky a jedla, prístrešia? Či zásobovací bod nebodaj preletieť, alebo zastihne nepripraveného pretekára dážď?

 To ani draci netušia!

O siedmej ráno sa ozýva štartovací výstrel a hurá do toho! Cyklisti sedlajúci svoje karbónové tátoše miznú v kúdole prachu, bežci ľahkí ako pierko unikajú,...skupinka paraglidistov kde sa nachádzam aj ja sa síce náhli, ale behom sa to nedá nazvať ani náhodou. Jednak pre váhu na našich chrbtoch, jednak pre ťažký terén vysokej a hrčavej trávy, šmykľavých skál a strmých svahov. Kde sa občas našiel nejaký traverzový chodník vyšliapaný od kráv či čoho.... a tu je malá omrvinka, z toho, čo som na týchto pretekoch zažil, v skratke.

Paraglidisti sú vo výhode iba vo vzduchu, takže sa musím rýchlo hore, do oblakov! Prvé lety sú nesmelé a krátke, do dvoch kilometrov ale ušetria nohy, moje zvládli za doobedie 30km a 1200m prevýšenia s batohom o váhe 15kíl, na pražiacom africkom slnku a skuvíňajúcom vetre. Za ten čas som dosiahol hotel, ktorý sa nachádza neďaleko 2. otočného bodu, kde nás kontrolujú organizátori. Vyzerá to že by sa dalo letieť znova. Oddychujem len minimálne, poriadne sa osviežim a hurá do neba. Po desiatich minútach v burácajúcom vetre, dosahujem výšku 3700m, ktorá mi otvára neskutočné výhľady na túto až marťanskú krajinu. Cítim na sebe pohľady všetkých pozemských pretekárov, ich výhody v ľahkosti a rýchlosti sa stratili, tak ako aj oni, viac ako kilometer pod miestom, kde chrbát stráca svoje dobré meno, teda zadkom. Ja totiž nepotrebujem žiadne cesty, ponad kaňony prelietam bez problémov, kopce sú skôr kamaráti ako spomaľujúci nepriatelia. Za dve hodiny som zrazu celkovo druhý a preletených 32km cez tie pekelné hory by to pešky bolo aj 50. Joj či mi to vyšlo!

Po večernom pristáti v poli vysokánskych burín, natešený vzduchoplaveckým zážitkom utekám na otočný bod číslo tri. Dotiahol som to na prvého pretekára a spájame sily, ja mám čelovku a on to tu na rozdiel odo mňa ako jediného cezpoľného, pozná.  Spíme v campe nedaľeko tretieho otočného bodu, kde som si optimisticky nechal poslať stan a spacáčik....juj to dobre padlo!

O štvrtej ráno za burácajúceho vetra, beriem batoh na chrbát, trošku som si oddýchol počas 7h dlhej pauzy ktorá je daná pravidlami. Dnes to nevyzerá na let ale možno sa to zmení. Dychberúce scenérie a bizardné farby ktorými maľuje juhoafrické slnko tiene na nebotyčných útesoch divokých  Dračích hôr. Skameniem a len nasávam zážitok. Za doobedie prevandrujem okolo dvadsať kilometrov po zarezaných údoliach kde okrem jedného rysa nie je ani živáčka. Vietor sa trošku skľudnil, tak čím skôr letím. Ale  vzduch mi nič nedaroval, vo výške fúka neskutočnou silou, cúvam, padám, stúpam, padák lieta okolo mňa v šialenom tangu. Odletel som asi 40km v pekelne nebezpečných podmienkach a ocitol som sa vo vedení. Peraglidisti v strachu pristáli ďaleko za mnou, ostatní „pozemšťania“ nemajú ma šancu dobehnúť cez tie hory.

Vytrasený adrenalínom pokračujem vo svojej ceste, otočný bod v národnom parku ma stál veľa času, ale okúpal som sa, najedol a s chuťou vyrazil v ústrety ďalšej horúcej, ufučanej a divokej, osamotenej skúške. Za poobedie som klusom s batohom ťažkým ako svet prekonal ďalších 35km. Stálo ma neskutočne veľa síl, pretože okrem vzdialenosti a horúčavy (niekoľko pretekárov to kvôli nej vzdalo) ma trápili husté kriačiny bez chodníka, pekelne strmé svahy, hlboký skalnatý kaňon cez ktorý som musel liezť a nakoniec aj hlad, žiaden signál či už na livetrackingu cez ktorý ma sledoval organizátor alebo ten mobilný. V noci ma nič nezožralo, aj keď dookola všeličo zavýjalo, neoddýchol som si dostatočne.

V tretí deň ostáva do cieľa 55km, po ceste sa črtajú nejaké možnosti letu, ale počasie nebude priať.  Už od rána sa váľajú oblaky nízko, fúka mrazivý vietor a okolo ôsmej ráno, začalo aj liať. Síce mám zo sebou pončo, ale nič iné. Tenké sieťkové tenisky a jedny nohavice, svetrík, to je všetko, čo som si do Afriky mohol zobrať. Po chvíli som mokrý od pása dolu ako pes, je mi zima ale nemôžem zastať, lebo by som bol asi prvým človekom, čo umrzol v africkej buši. Posledná skúška je predo mnou, už mi chýba len posledných 35 kilometrov do cieľa. Ten Jurek to vie aj šumne vystihnúť:  "Veľa ľudí sa zúčastňuje ultramaratónov z rovnakého dôvodu, z ktorého druhí berú psychotropné látky.“ A rozhodne sa to dá aplikovať aj na preteky hike and fly, v menšej miere pravdaže.

Bol to boj. Šmýkalo sa mi, nemal som čo jesť a tie odhady vzdialenosti! Všetko vyzerá čo by kameňom dohodil ale opak je pravdou. Vysilenie vie však navodiť správnu náladu, v hlave sa všetko usporiada a myseľ sa upne ku cieľu. Vyburcovala moje telo do posledného kŕču, finálnych 6 kilometrov s ťažkým batohom na neposlúchajúcich opuchnutých mokrých nohách utekám a veru mocne,  v cieľovej rovinke dokonca šprintujem za hurónskeho revu. Tak rýchly šprint som nasadil, že ultramaratónec  Andrew  Porter, ktorý odstúpil kvôli horúčave už včera, nemohol ma dobehnúť na posledných 100m. Vymyslel si totiž na mňa fórek, akože ma tesne pred cieľom predbehne a ukradne mi prvé miesto. Týmto som si vyslúžil prezývku „KJ  the Machine“.

A nielen to. Krásna ručne vyrobená zlatá Dračia trofej za absolútne víťazstvo.  Ú! Ako prvému paraglidistovi za štyri edície tohto preteku divočinou, kde som nachodil okolo 120km a preletel  cca 60-70km. Odnášam si aj uznanie ďalších ultra-rôzne-bolesť-a-vysilenie vyhľadávajúcich kreatúr, i keĎ mám pocit, že som mal jednoducho šťastie a nemal strach.  Odnášam si hlavne nádherné spomienky na túto krajinu, korenené vysilením a adrenalínom, spomienky na milých a chudobných ľudí, ktorým nič nechýba,  na chvíle osamote, tak silné, že sa nedajú vyjadriť slovami...zo samotného Dračieho hrdla.

Veni, vidi, volantis, (Vici)!

Prišiel som , videl som, letel som, (vyhral som)!

Juraj Koreň