Christian Stangl - rozhovor.

Narodil sa10. Júla 1966. Ako 14 ročný začal chodiť do hôr a často bol sám na cestách aj celý týždeň. Je vyučený elektrotechnik. V roku 2001 dal výpoveď v robote a rozhodol sa jeden rok robiť len to, čo ho napĺňa a baví. A odvtedy už zostal pritom. Vrhol sa na takzvaný skyrunning: zdolávanie vrcholov v čo najkratšom čase. V roku 2007 sa mu podarilo skompletizovať zbierku Seven Summits - všetky vrcholy okrem Mt.Kinley zdolal v rekordných časoch. Doteraz "vybehol" na 29 vrcholov vyšších ako 6000 metrov.

Dirk von Nayhauss sa porozprával s najrýchlejším mužom vysokých hôr pre nemecký časopis Alpin a tu si môžete prečítať jeho preklad do slovenčiny:

Vystúpil si na Mount Everest tak rýchlo ako nikto predtým - za 16 hodín 42 minút.

Môj štýl je porovnateľný s Levom. Ten si chce tiež naplniť žalúdok a potom nejaký čas odpočíva. Lev leží dlho pod stromom, ja v základnom tábore, a obaja čakáme na ideálny moment, kedy zaútočiť.

Bol výstup na Everest ťažký?

Ak mám byť úprimný: Nie. Na jeden záťah som vystúpil hore a hneď zase dole.

Ale vyčerpávajúce to bolo? Nie?

Jasné, siahol som si jednoducho na hranice mojich možností, ale pri mentálnej príprave som si jednoducho vsugeroval, že Everest je menší než v skutočnosti. To zaúčinkovalo. Potom počas výstupu som už nepociťoval celú tú históriu takú hroznú. V jednom televíznom interview som mal opísať aké to bolo. Povedal som reportérovi: "Jednoducho som vyšiel hore a potom hneď dole!" Ten mi nato povedal: "Povedz prosím na kameru, že to bola ozaj ťažká zakcia!" Ale ja som to jednoducho nedokázal povedať...

Čiže Everest za jeden deň sa jednoducho dá spraviť, potrebuješ však byť nato naprogamovaný.

Presne tak. Tento intenzívny mentálny tréning spôsobí, že problém už zrazu nie je taký veľký ako predtým. Samozrejme ťažkosti nezmiznú celkom, ale už sa javia ako riešiteľné.


Si ctižiadostivý?

Čiastočne áno, čiastočne vôbec nie. Popri horolezectve sú aj oblasti života, ktoré dosť zanedbávam.

Napríklad?

To sa musíte spýtať mojej priateľky.

Umývanie riadov po jedle?

Presne tak! To je jedna z tých vecí. Poriadok všeobecne. Môj systém je založený na totálnom chaose.

A pri horolezectve?

Moje projekty si dopredu dôkladne pripravujem. Pokúsim sa vždy pred akciou si o danom kopci alebo území zohnať toľko informácií, koľko je len možné. A pri materiáli som totálne pedantný, zredukujem ho kde sa len dá.

Už sa ti stalo, že si na výstroji šetril príliš a dostal si sa do problémov?

Na Evereste som strhol zo skeletov gumené podrážky, ale tam sa mi to vyplatilo. Naopak na Elbruse som si zobral len ľahké hliníkové mačky a skoro som na to doplatil. Bola tam strašná zima a na viacerých úsekoch bol vodný ľad. Zlomil som štyri zuby na mačkách a keby som zlomil celú mačku dostal by som sa do obrovských problémov, nemal som totiž zo sebou ani čakan, len paličky. Tam som spravil fakt veľkú chybu.

Čo nosíš vždy so sebou?

Jednu rezervnú pérovú rukavicu. Tú jednoducho musím mať vždy pri sebe.

Hans Kammerlander stratil na Evereste rukavicu a ruku si zachránil len vďaka rukavici, ktorú stiahol z ruky mŕtvemu horolezcovi.

To sedí. Jednoducho mal veľké šťastie. Ja tú moju rukavicu jednoducho z psychických dôvodov nedám nikdy preč.

Mal si pri výstupe na Everest so sebou ruksak?

Nie, príliš veľká záťaž. Mal som štyri energetické gely, zopár slaných keksov a 3,2 litra tekutín.

Bivak by teda bol nemožný.

Nie. Ten som musel absolútne vylúčiť. Ale ja som tiež nerobil ani žiadne pauzy, dokonca ani pri pití som sa nezastavil.

Ako trénuješ na svoje akcie?

Potrebujem trénovať predovšetkým vytrvalosť. Preto veľa bicyklujem. Napríklad robievam tréningové obdobia, keď najazdím 3000 kilometrov za dvadsať dní - každý deň 150 km bez dňa voľna.

Počul som, že v tréningu za sebou ťaháš tridsaťkilovú pneumatiku z traktora.

S ňou trénujem na mojom domácom tréningovom kopci. Vyrážam z domu a gumu ťahám hore tisíc výškových metrov. S ňou mi to trvá hore tri až štyri hodiny, bez nej tých tisíc výškových metrov vybehnem za 40 - 42 minút. Gumu som nazval "Beštia". Pri tomto tréningu posilujem svaly celého tela.

Beštia? Vyzerá to, že guma v tebe prebúdza riadnu agresivitu.

Tú potrebuješ. Ináč to nejde.

Potrebuješ ju aj pri svojich rýchlych výstupoch?

Nie, tam jednoducho plávam ako loď. Loď s nekonečnou silou a energiou. Keď šliapem stopu v hlbokom snehu, predstavím si, že som nukleárny ľadoborec s nekonečným zdrojom energie.

A do toho hovoríš po Rusky.

No hej. Viem len pár slov po Rusky, ale páči sa mi fonetika. Táto reč má silu a jednoducho dáva silu.

A keď máš strach...

...hovorím anglicky. Prečo to jednoducho neviem. V roku 2005 som urobil pokus o rýchlostný výstup na Dhaulagiri a tam som zažil veľa strachu. Počas výstupu som prechádzal veľmi lavínozným terénom. Tam som sa nachádzal tri až štyti hodiny pod ľadovými sérakmi, ktoré mohli každú chvíľu spadnúť. Ten strach osvieži dušu.
Vtedy som si spomenul na Ogre 1991. Tam ma takáto ľadová lavína skoro zabila. Aby som sa ukľudnil, rozprával som sa sám zo sebou počas výstupu na Dhaulagiri po anglicky. Výstup sa mi vtedy nepodaril a už sa tam ani nechcem vrátiť. Jednoducho nechcem zomrieť pri takej blbosti.

Čo sa stalo v r.1991 na Ogre?

Chceli sme sa pokúsiť o druhý výstup, vo výške asi 6000 metrov ma však zasiahla ľadová lavína a zlomila mi stehennú kosť.

Ako vyzeral zostup?

Parťák ma spustil na lane tam kde to šlo, ale potom sme sa dostali na snehové plato a tam ma musel nechať a ísť hľadať pomoc. Pokúšal som sa posúvať na chrbte a gúľať v snehu, ale moc to nešlo. Vtedy som si myslel: "Tak a mám to za sebou..."

Ako dlho trvalo, kým si sa dostal do basecampu?

Šesť dní. Našťastie parťák stretol skupinu talianskych trekkerov a všetci spolu ma dostali dole. Nakoniec som dostal ešte pľúcny infarkt, ale to som už ležal v nemocnici v Grazi. Ináč by som to neprežil.

Ako reakciu na svoje rýchlostné rekordy si dostal veľa pozitívnych ohlasov, ale stretol si sa však aj s kritikou. Aké reakcie počúvaš najčastejšie?

Musel som sa vyrovnať s tým, že klasická lezecká scéna na moje výstupy vôbec nereagovala. Jednoducho sa to pokúsili všetko ignorovať.

Prečo?

Pravdepodobne som zničil veľa lezeckých snov a nechtiac znížil výkony mnohých lezcov. Veľa z nich sa napríklad prepracúva deň za dňom na vrchol Cho Oyu a ja som tam vybehol za 15 hodín.

Možno , že sa im nepáčia aj tvoje provokatívne výroky ako napríklad: " Vsadiť všetko na zabezpečenie a dopomoc nie je podľa mňa žiaden férový a poctivý štýl!"

Ja to nevidím vôbec tak provokatívne. Sám na tom ešte pracujem. Nepoužívam pri výstupoch kyslík, ale napríklad používam špeciálne energetické gely a koncentrované uhľohydráty. V budúcnosti by som chcel tieto syntetické výrobky tiež vylúčiť. Až si mentálne dosť silný, tak to jednoducho nepotrebuješ.

Niektorí lezci kritizovali tvoj výstup na Everest s tým, že si predsa šiel po ľahkej ceste zabezpečenej fixnými lanami a nič si neniesol na chrbte.

Na Evereste som bol na normálke, čo je bezpochyby jednoduchá cesta. Rebrík na druhom výšvihu som použil, ale fixné laná? To by ma stálo predsa veľa času!

Kritikovia hovoria: Aj na Cho Oyu a Shisha Pangme bol Christian na ľahkých cestách, kde sa dá jednoducho pochodovať.

Ku Shisha Pangme: Britská cesta v južnej stene je jednoducho trochu ťažká na to, aby tam viedol nejaký chodník. A na Cho Oyu to bol v roku 2001 prvovýstup alpským štýlom cez "Junge Face". A to, že nemám pri výstupoch nič na chrbte súvisí s tým, že jednoducho nič nepotrebujem.

Robíš tvoje rýchlovýstupy preto, že sa tým dá spraviť dobrá reklama a získať popularita?

Nie, to pre mňa nie je také dôležité. Pri Skyrunningu môžem jednoducho naplno využiť a prežiť môj talent. Mám dobrú kondíciu a rýchlo sa aklimatizujem. A samozrejme možnosť aspoň trošku pohnúť kolesom histórie horolezectva mi tiež spôsobuje nemalú radosť.

Ako na teba pôsobí popularita, mnohí poznajú tvoje meno?

V mojom okolí to vôbec neregistrujem. Mám svoj pokoj. A čo sa týka tlače, mám už aj negatívne skúsenosti. V jednom článku som bol citovaný s vetou: Nad Messnerom sa môžem len unavene zasmiať!" To som samozrejme nikdy nepovedal, to tam bolo pribásnené. Messnerove sólo na Everest pred 26 rokmi bol supervýkon.

Trénuješ okolo osem hodín denne. Zostáva ti popri tom čas aj na iné veci?

Včera som si bol posedieť večer v bare, ale to bola ozaj výnimka.

A čo tvoja priateľka?

Ujde to. Väčšinou jazdí so mnou, keď som na cestách v zahraničí. Tradičný okruh priateľov sa však v posladnom čase trochu zmenšil. Som približne šesť mesiacov do roka na cestách a keď som doma, tak trénujem. To pôsobí izolujúco.

Si rád sám?

Áno, absolútne.

V roku 2005 si v Andách prešiel úplne sám štreku 900 kilometrov za 34 dní...

Prechod tejto púštnej krajiny bolo dobrodružstvo pre dušu. Nešiel som tam so žiadnym športovým cieľom, jednoducho som len pochodoval.

Znie to ako nejaká prechádzka.

Nie, tak prechádzka to teda nebola. Na vozíku som za sebou ťahal všetko, čo som potreboval. Na začiatku som mal 120 kíl materiálu. Na konci mi piesok zničil všetky zipsy na stane a spacáku. Napriek tomu sa vo mne rozprestrel čarokrásny pokoj. Keby mi po 34 dňoch nedošli zásoby, tak tam ešte mašírujem dodnes...

Christian na webe: www.skyrunning.at

preklad M.Bartoň