Yosemite Valley

Rovinatá a vyprahnutá krajina za oknami autobusu pomaly mení svoj charakter a divoká rieka sa prudko zarezáva do hladkých žulových dosiek, z ktorých kde-tu vyrastajú útle borovice. Holé pláne porastené suchou, zožltnutou trávou sa menia na husté dubové lesy, ktorých pestrost dopĺňajú vysoké sequoie, borovice a iné druhy ihličnanov.
V tom sa pred nami objaví obrovská, skoro tisícmetrová žulová stena. Vyrastá priamo zo zelenej lúky a jej hladké, do zlata sfarbené steny nám vyrážajú dych. El Capitan!
Prichádzame do Yosemite Valley.
Kolko som na túto chvílu čakala a koľko nocí som doma presnívala o obrovských žulových stenách, o hladkých špárach, o tejto úžasnej prírode....
Ešte stále si nie som istá, či to nie je iba jeden z mnohých snov, no Marošov široký úsmev a štuchanec pod rebrá ma presviedčajú v tom, že je to naozaj....

 

....Zaseknutá hlboko v tmavom a úzkom komíne dobrých 500 metrov nad dnom údolia zhlboka dýcham a snažím sa posunúť zase o kúsok vyššie. Po líci mi pomaly steká slza, nohy sa na hladkej žule šmýkajú a batoh, ktorý mám zavesený na sľučke medzi nohami, ma ťahá do doliny. Ako to ten Maroš dokáže?! Hladko a plynulo razí cestu širokými špárami a uzučkými komínmi, ako by sa nechumelilo a to sme už v desiatej dlžke jednej z najlegendárnejších špárových ciest v Yosemitoch. Ten tréning v českom Adršpachu asi bude mať niečo do seba.
Dvojici Steck-Salathé, ktorá ako prvá v roku 1950 preliezla túto strašidelnú cestu v severnej stene Sentinel Rock, patrí hlboká poklona...

...Vysoko na exponovanej hrane El Capitana si užívame dokonalú žulu a krásne výhľady na meandrujúcu riečku Merced a zelenú El Cap Meadow. Aj dnes je teplota v údolí niečo cez 30°C, čo je obyčajne na Slnku čisté utrpenie, no vôbec nám to nevadí. Po dvoch týždňoch sme si už zvykli, lezieme rýchlo a máme z toho obrovskú radosť, veď si plníme jeden z dalších snov....

....Pokojne sedím v tráve a vychutnávam si posledné chvíle v Yosemite Valley. Striedavo sledujem nebojácneho squirella, ktorý hľadá niečo pod zub, a líniu krásnej, tenučkej, 300-metrovej špáry Serenity Crack, ktorú sme práve preliezli. Určite je to jedna z najkrajších vecí, akú som kedy mala možnosť liezť. Bude mi to tu naozaj chýbať. Či sme boli na vrchole Cathedral Spires, Half Domu, alebo Royal Arches, vždy to bolo dokonalé a stálo to za tú všetku energiu, smäd a trápenie.
Maroš zostáva, ja odchádzam, ale verím, že sa sem zase spolu vrátime (možno o rok, možno neskôr) a splníme si dalšie spoločné sny ako „The Nose“ na El Capitan, alebo „Astroman“ na Washington Coulumn...

Katka Húserková

• Späť