Patagóniou na bicykli II.

 Konečne som tu, na tejto všetkými ospevovanej 1240 km dlhej ceste. Carretera Austral... ako exoticky a kostrbato to znie v ušiach. Už len ten názov vzbudzuje úctu a evokuje neodolateľné dobrodružstvo. Nechýba v žiadnom zozname najkrajších cyklociest sveta, cyklistický Mt. Everest, ako ktosi poznamenal. Fascinujúce panenské údolia, priesmyky, tyrkysové rieky a jazerá, biele ľadovce nad zelenými lesmi, stužky svetlých vodopádov na každom kroku. Nekonečná hrboľatá cesta, aj z kopca pôjdeš krokom, trasie sa bicykel, batožina, svaly, sadlo, budeš ju tisíckrát preklínať - aj tak si ju zamiluješ. Ako pútnici kráčajú okolo posvätnej tibetskej hory Kailash, tak po carretere krútia svoje meditačné kilometre cyklisti z celého sveta. Navždy sa človeku zatlačí do duše, kto ju prejde, vráti sa domov iný.

Cestu dal od roku 1976 budovať čílsky diktátor Pinochet v snahe spojiť vzdialené ťažko dostupné horské miesta krajiny. Do práce nabehlo 10 000 vojakov, posledný úsek bol dokončený v roku 2000 práve tu do Villa O´Higgins. 80% povrchu tvorí kamenná šotolina (špan. ripio), aj keď cestu postupne asfaltujú, ešte roky potrvá, kým bude celá pokrytá. Len okolo hlavného mesta regiónu Coyhaique je asfalt. Ak by ste sa tu chceli venovať cestnej cyklistike máte k dispozícii okolo 250 km asfaltu. Krajina nemá peniaze na rýchlejšie dokončenie, v celej Patagónii žijú len 2% Číľanov, priority krajiny sú inde. Raz sa tu pôjde ľahšie a rýchlejšie, ale cesta stratí svoj dobrodružný charakter. Na odľahlých úsekoch prejde denne 10 áut, niektoré úseky treba preplaviť loďou cez fjordy a jazerá. Cesta pretína mnohé národne parky, prekvapenia číhajú na každom kilometri. Momentálne je neprejazdný severný úsek Chaitén – Caleta Gonzalo, keď vyše 9000 rokov spiaca sopka Chaitén nečakane vybuchla pred dvoma rokmi a okrem mesta Chaitén zasypala aj veľkú časť cesty.

Hoci je predpoveď nedobrá, nechce sa nám čakať, vyrážame na druhý deň z Villa O´Higgins. Medzinárodný tím Japonec, Američan a Slovák, ostatní sú vpredu, vychutnávame prvé kilometre vzrušujúcej trasy. K obedu začína pršať, našťastie našli sme drevenú búdu, akých tu nie je veľa. Ďalší deň opäť dážď a opäť búda, s denným „rekordom“ 15 km. Japončík nechce čakať a ide ďalej, mne a Amíkovi sa veru do dažďa nechce, veď sa niet kam ponáhľať. Aj to je čaro individuálneho cestovania – stretnete podobných ľudí z celého sveta, strávite spolu pár hodín alebo pár týždňov.

Prešiel týždeň, na tachometri 225km, to snáď ani nie je pravda - za sedem dní! Postupne si zvykáme na tuto rýchlosť, resp. pomalosť, 6 až 7 hodín denného krútenia nás posunie priemerne o 50 km. Ripio rýchlejšie nepustí, neustále núti sledovať povrch a hľadať najľahšiu stopu cez nerovnosti. Popri tom časté zastávky na fotenie, skoro za každou zátačkou sa odkrýva nová úchvatná panoráma. To je to čaro tejto cesty, nad ktorým sa rozplývali bajkeri idúci oproti a ktoré chápem až teraz.

Cyklistov deň má určité rituály. Po raňajkách, vločky, cereálie, ovocie, balíme stan, všetky veci a krútime 1-2 hodiny, pauza na tyčinku, keksy, potom dlhšia na obed. Väčšinou chlieb so syrom, avokádo, rybia konzerva, plátky šunky, zelenina, nikomu sa nechce cez deň variť. Asi dve hodiny pred súmrakom hľadáme miesto na nocľah, zastavíme tam, ktoré sa obom pozdáva, väčšinou to nie je nikdy problém, môžete tu kempovať na divoko kde chcete, krajina je takmer ľudoprázdna a úplne bezpečná. Nežijú tu žiadne jedovaté hady, pavúky, škorpióni, jediná väčšia šelma puma je plachá ako náš rys a veľmi ťažko sa dá stretnúť. Dôležitá je voda, keď nie je v blízkosti potok alebo vodopád stačí mať vo fľašiach 3 litre, postačia na večeru, raňajky aj umytie ešusov. Všetky zdroje vody sú tu absolútne čisté, tečúce z obrovského ľadovca v horách – po Grónsku a Antarktíde tretia najväčšia zásoba pitnej vody na svete.

Na večeru sa podávajú pravidelne cestoviny, s bujónom, omáčkami, aby lepšie chutili, v rôzne zahustených polievkach. Takéto megaporcie som doma nikdy nejedol, môžete jesť koľko to dá, aj tak spálite viac než zjete. Pohyb na zdravom vzduchu a prirodzené chudnutie – ďalší bonus putovania vlastnými silami :-). Pri najväčšom čílskom jazere Lago General Carrera sa stal zázrak – oproti sa blíži na bicykli obloženom batožinou žena...a sama! Žien na bicykli nestretnete veľa, skoro vždy idú na takú cestu s partenrom. Mladá novozélandská doktorka Sofie z Wellingtonu sa len usmieva, už si zvykla na ten údiv mužov. Vzala si rok voľna a vybrala sa do sveta, bicykel tiež považuje za ideálny dopravný prostriedok. Cíti sa tu bezpečne, samota nevadí, veď stále niekoho stretne. Ale to nie je všetko, o hodinu za ňou prichádza kobieta z Poľska, tiež sama, keďže majú dievčatá rôzne tempo, striedavo sa dobiehajú a predbiehajú. Debatíme poľsko slovensky a Američan sa len nechápavo prizerá. Z tohto zážitku, stretnúť dve osamelé ženy cykloturistky v jeden deň, sa dlho spamätávam. Je to úkaz akoby na Slovensku nastalo zatmenie Slnka dva mesiace po sebe! Škoda, že išli opačným smerom :-).

Krútime, počítame dni a kilometre k asfaltovému úseku, už ani neviem, aký je to pocit jazdiť po hladkom povrchu. Posledná etapa pred masívom Cerro Castillo sa podľa mapy zdala ľahká, cesta zrazu nepochopiteľne odbočuje z údolia kamsi dookola do hôr aby sa po dvoch výdatných sedlách vrátila k tej istej rieke. Čertovská carretera! Nastúpané metre mali byť odmenou na pompézny zjazd do mesta, miesto toho „prášime“ z kopca 10km/h, ruky si necítim od brzdenia a natriasania, k tomu začína pršať, pridáva sa silný vietor. Neviem, či na vetrovke otvoriť vetráky a nechať sa ofukovať chladom a dažďom, alebo nie a pariť sa vo vlastnom pote. Žiadna moderná hyper-nano-technická membrána nedokáže držať vodu a účinne dýchať, drsné podmienky skvele otestujú kvalitu outdoorovej výstroje. Posledné metre, dole mesto Villa Cerro Castillo a neskutočný pocit nechať prejsť kolesá zo štrku na hladký asfalt. Stmieva sa, rýchlo hľadáme odporúčaný rodinný kemp, s teplou sprchou a ohňom v kozube. Na večeru dnes cestoviny prosím nie, ale teplá domáca strava, mäso, zemiaky, šalát a čílske pivo Cerveza Austral!

Patagónia...vzdialená, drsná, neznáma, tajomná...Aj keď ju prejdeš, ostane ako predtým. Zmení len teba, každý ten odkrútený meter, celé tie týždne vonku v prírode, to už nie výlet, ale život, spôsob života. Stretol som cyklistov, ktorí takto putujú aj roky, posúvajú sa pomaly z krajiny do krajiny a som rád, že som bol chvíľu členom tejto zvláštnej kasty. Putovanie širokou krajinou na bicykli akoby človeka na na ten čas vrátilo niekam k našej prapodstate, ku všetkým našim predkom, ktorí státisíce rokov putovali ďalekými krajinami, žili, rodili sa a umierali, aby doputovali až k nám. S nádychom nostalgie pozerám oknom lietadla na nekonečné Andy, sledujem kľukaté cestičky, spomínam na miesta, zážitky, stretnutia...na slová Američana pri lúčení: „Ťažko doma niekomu vysvetlíš, aké to bolo.“

Text a foto: Roland Lipták