Amerika - Hikemalaya - Vetroplach magazin

Hikemalaya

12.11.2016
hikemalaya

To nádherné vedomie, že mám dostatok skúseností na to, aby som niekde sám nezahučal, mám bombové vybavenie a môžem sa vybrať preletieť nejaké hory. Lezenie v Tatrách už koncom februára stálo za deravý groš, nuž som sa vybral, prepytujem, do Himalájí.

 

Z hľadiska lietania je Nepál pomerne vyhľadávaným miestom na kurírovanie z tzv. zimnej depresie. (totiž v zime sa v našich podmienkach nedá skoro vôbec lietať a telo pilota je na tomto stimulante závislé, prejavuje sa najmä zvýšením objemu nadávok pri sledovaní predpovede počasia, bezprizorným pohľadom a neustálym nahrávaním starých leteckých fotiek a videí na FB, prípadne písanie článkov ako je tento). Polovica letecky závislej komunity je vo februári-marci v nepálskej Pokhare.

 

Mojím cieľom však bolo v Pokhare, známom turistickom meste pod masívom Annapurny, len začať svoju púť. Vyskúšať si nezlietané trasy, prosto sa len tak romanticky vrhnúť do neznáma.

 

Vybavený ľahkým stanom, spacákom, baterkami a sušeným jedlom, odľahčeným padákom a veľkým odhodlaním, prvýkrát sa púšťam do nepálskeho neba až piaty deň výletu. A som dosť sklamaný, vzduch špatí opar viac ako akné dievčenskú tvár, stúpania sú slabé a nekompaktné. Po 15km lete pristávam v koryte našťastie suchej rieky....Kvôli tomuto som cestoval 6000km?

 

 

Vydriapal som sa nazad na kopec, cca 600m výšky, s batohom smelo tridsať kilovým mi to dá zabrať a ledva stihnem rozbaliť stan pred nočnou búrkou. Na nevhodnom mieste, musím sa premiestniť na múrik krytý presahom strechy opusteného baráku.

 

Keď sa ráno zobudím, vidím prvýkrát poriadne hory, vrcholy Annapurny. Prvý let tohto dňa mi nevyšiel, zletel som do údolia, urýchlene zbalil batoh a vyšliapal 500m na re-štart. Druhý pokus bol už úspešnejší, podarilo sa mi dostúpať 3000m, obletieť búrku a ešte pred dažďovou spŕškou pristáť v Pokhare. Týmto som dovŕšil tzv.: ,,ošáhavanie miestneho ihriska” a zajtra s omnoho lepším počasím vyrazím do neznáma.

 

Včerajšia búrka bola slabá, to je dobrý predpoklad využiteľného počasia. Ráno so zatajeným dychom sledujem tie majestáty, tie nebotyčné svätyne, ktoré fascinovali mnohých predo mnou a mnohých budú mátať aj po mne.

 

Tak úžasné, tak obrovské, tak strmé, tak neprístupne vražedné. Tieto Veličenstvá našej planéty panujú v mrazivom vetre, hrdo sa čnejú ťažko dosiahnuteľné. Niektoré sú krásne ladné sťa žena v rozpuku, krivky jemne vyhladené vetrom lákajú k dotyku... nebezpečnému dotyku. Iné svoju neprívetivosť dávajú najavo už svojim výzorom, holými zubatými skaliskami netušených rozmerov. Také nádherné výhľady!

 

 

Podarí sa mi odštartovať a po asi desiatich kilometroch opúšťam klasickú trasu a letím za nosom smerom na východ. Ten pocit, keď opúšťam už známe a idem objavovať... naskakujú mi z toho zimomriavky. Ani Buddha netuší, čo ma tam čaká. Bojím sa...

 

Možnosti pristátia sú biedne, operačná výška tiež, do toho mnou drncajú silné vzostupné prúdy, ale po chvíli som v tom až po uši, lebo raz darmo, nebo je miesto kam patrím! Každú dolinu, ktorú preletím, každý kopček, na ktorý sa nalepím, každú dedinu, ponad ktorú presvištím, vidím po prvý raz.

 

V údolí od osemtisícovky Manaslu mám letecký súboj s bandou sťahujúcich sa orlov, ktoré majú vidiny, že by môj padák mohol byť pečeným holubom. Po celkovo sedemdesiatich kilometroch pristanem na vrchole nejakej trojtisícovečky, reku lepšie si prezriem mapu a rozhodnem sa, kde sa na noc uložím.

 

 

Po chvíli pribehne Nepálčan v šľapkách a odfotí si ma. Že to ešte nevidel :) Keď sa čudujem, ako to sem dáva v šľapkách, utrúsi: ,,Do 4000m nič iné nepotrebuješ, sú to kopce, nie hory“ :D

 

Naštudoval som si mapu. 15km na východ je pekné miesto na prespatie a na zajtrajší štart sa dá použiť tá istá lúka. Večer je krásny, zapadajúce slnko sa topí v červeni a všetkému tomu kraľuje kopčisko z hlavného hrebeňa vysokého tak 6600 metrov. Ohník, výhľady pre bohov a samota.

 

Do rána sa krásne vyspím a o pol dvanástej, s plným bruchom, vrhám sa do vzduchu. Ďalšie mne neznáme doliny, vysoké hory a strmé skaly, typické nepálske terasovité políčka plné roľníkov vyvracajúcich hlavy na to svištiace čudo.

 

Detiská poskakujú a snažia sa ma naháňať. A ja naháňam mraky, stúpavé prúdy, zbieram výšku. Počas tohto letu ani neviem, kde mám skôr pohľad uprieť či na tie obrovské končiare, alebo do dolín, či na mohutné mračná, čo sa z vrchov tiahnu. Raz bojujem so silným vetrom, raz ma lovia hladné orly či ma „zje“aj mrak. Ani neviem ako, blíži sa večer a mne GPS ukazuje. že som preletel vyše 144km. To na štvrtý let v Himalájach nie je zlé!

 

Pristanem na políčko a hneď je tam nastúpená celá dedina. Nikto nevie anglicky. Ale nohami rukami sa dorozumieme. Zrobia mi "khana", po nepálsky jedlo. Šéf dedinky to zaplatí a ubytuje ma, hoci si nedá povedať, že chcem spať vonku. Večer debata aj keď si nerozumieme. Dám mu na pamiatku pár dirhamov z Dubaja a šéfko je tak namäkko, že mi rukami vysvetľuje, že si bankovku odloží na pamiatku hneď vedľa obrázku Buddhu pri posteli, na pamiatku! Zlatý je. Toto sa mi neskutočne páči. Pravý a ničím nefalšovaný kontakt s miestnou kultúrou v zapadlých miestach. Do poslednej chvíle som nevedel kde pristanem...v tom je to čaro.

 

 

TRACKLOG

 

Ráno sa snažím prestopovať nazad do 250km po ceste vzdialenej Pokhary, pretože svoju trať na 5 dní, som preletel za dva. Bonusom bol druhý let, podaril sa mi totiž nepálsky rekord. (Nikto nikdy na území Nepálu neuletel viac, nie je o tom dôkaz). Najväčšou srandou je to, že nie som žiaden profík, len som sa tu tak vybral, cvične. Stopom som chytil motorku, potom autobus. Ale aký! Ľudia sedia po dvoch na sedačkách, v uličke sú vrecia s obilím, klietky s kurčatami, celá trieda drepí na streche a dvakrát sa nám zapečú brzdy. Do toho ma ešte tri mladučké Nepálčanky lákajú do chomúta :)

 

 

 

Cesta by sa dala nazvať krutá. Slováci sa nemajú čím pýšiť, ale aspoň kde-tu sa dá nejako rozumne jazdiť. Tu sú diery v ceste tak do hĺbky zemského jadra! Označenie cesta je čosi tak popisné ako "charakter" v našom aktuálnom politickom dianí. Môj krokomer od brášku mi narátal 66 000 otrasov za 12h, čo je v priemere 0,65 otrasu-rozumej jamy za sekundu!!! To čo je? Miešačka.

 

Dátum odletu naspäť do Európy sa blíži, tak nebudem príliš špekulovať a skúsim tú istú trasu letieť znova, tu z Pokhary popod hory a doletieť to čo najbližšie Káthmandú, niečo stopnúť a ísť domov.

 

A čert to ber, aký úžasný zážitok! Letím po už známych miestach a dokonca aj keď viditeľnosť nedovoľuje zočiť druhú stranu nejedného údolia, dolujem ho z mojej pamäti. Ponad dedinku, kde som už predtým pristál, sa plížim hodne nízko, ľudkovia mi mávajú, spoznali ma. :) Nakoniec sa mi podarí prehupnúť ešte cez niekoľko kopcov a pristáť so západom slnka neďaleko hlavnej cesty z Tibetu, približne na úrovni Káthmandú. Veľmi intenzívny, osamelý zážitok. Na krídlach len vďaka vetru, slnku a ľudskému umu, v nekonečnom nebeskom oceáne, kde vzdialenosti a prevýšenia sa merajú na desiatky kilometrov ako keby nič..nečudo, veď sa vraví ,,slobodný ako vták“

 

Domov som sa vrátil plný dobrej nálady, s úsmevom na perách a škvrčaním v bruchu. Vybralo si to síce svoju daň- infúzie a dni presedené na toalete, ale s úsmevom, pretože som mal za sebou ďalší výpad v štýle VENI,VIDI, VOLANTIS (VICI)...

 

(prišiel som, videl som letel som vyhral som :D)vyšiel viac ako naparádu!

 

Juraj Koreň

 

Fotky Hikemalaya


Súvisiace články:

Diskusia




©  Vetroplachmagazin 2007 - 2018  |  designed by MVM Trade s.r.o.
All rights reserved
Počet prístupov: 3020391